reklama

O snoch

Svoje sny si nepamätám. Hovorievajú, že je to znakom kvalitného a hlbokého spánku. To by som s istotou netvrdil, ale som schopný prespať akýkoľvek budík. S najväčšou pravdepodobnosťou jedného krásneho dňa prespím aj vlastnú smrť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Pred nedávnom ma však prekvapil jeden taký, ktorý mi potom vŕtal hlavou niekoľko nasledujúcich dní:

Vstúpil som do nejakej ošarpanej kôlne, chajdy či čo to bolo. Taká drevená, latková búda, viac latiek nemala ako mala a zvnútra vyzerala oveľa priestrannejšia ako zvonku. (Takisto sa mi marilo, že som otváral nejaké biedne, vŕzgajúce dverce a teraz som stál za garážovými dverami a vchodové povedľa ostali otvorené...)
Prach sa víril v slnečných lúčoch prenikajúcich cez diery v stenách a sedlovej streche.
Bol horúci slnečný letný deň a moji dvaja synovia usilovne kúrili.
Nebolo poruke žiadne uhlie ani drevo, tak kúrili knihami. (Asi encyklopédie či zobrané zväzky marxizmu-leninizmu abo čo, proste voľajaké staré, hrubé knihy v pevnej, červenej väzbe.)
Kôlnička mala dve časti. Tá za garážovými dverami, na ktorej som stál bola prízemná a zaprášená. Napravo bol taký malý coklík alebo mierne vyvýšený betónový schodík, uprostred ktorého sa nachádzal kotol na tuhé palivo.
Do kotla naberal lopatou knihy môj starší syn, nápadne podobný môjmu mladšiemu bratovi. Mladší syn, sťa by mne z oka vypadnuvší, pobehoval po zaprášenej časti kôlničky a prihadzoval bratovi na kopu nejaké ďalšie zväzky. (Čudoval som sa, kto im zveril túto úlohu. Boli to len deti ..., ale pustil som to z hlavy. Vyzerali ako by nič zábavnejšie v živote nerobili.)
Pri kope červených kníh stála veľká krabica koláčov. (Veľká ako na koláče, nie veľká ako na Bambuľku. Dlhočizná, široká a vysoká, možno krabica z nejakého 40-palcového monitora.)
Koláče boli nahádzané v krabici jeden cez druhý; štandardné domáce rezy všakovakého druhu: perníky s čokoládovou polevou, makové rezy s cukrovou, medové rezy, bublaniny... proste bársčo pokrájané na kocky.
„Však vyzerajú, že im nič nie je? To tam chcete tiež priložiť?“ spýtal som sa a zložil som krabicu na zem. (Prekvapilo ma, že som sa musel za krabicou načiahnuť, keď som sa skláňal ešte k polmetrovému coklíku. Ako sa vlastne synček vyškrabal do takmer dvojmetrovej výšky?)
„Vyzerať vyzerajú, ale vo vnútri sú už úplne zelené,“ odpovedal starší syn.
A ozaj! Ako to dopovedal, tak som si všimol, že v opačnom kúte krabice, v tom, ktorý som nemal pod nosom, sú koláče obrastené machom. Z jedného dokonca rástla nejaká byľ žihľavy.
Zároveň som spozoroval, že koláče sú celé celučičké obsypané osami. Tie lozili po sladkých múčnikoch a žrali, čo im sily stačili. (Zvláštne! Prisahal by som, že tam žihľava ani osy neboli, kým boli tie koláče hore.)
Kúsok opodiaľ krabice ležali hore bruchom na zemi dva sršne. Sršniská to boli obrovské, väčšie ako moje palce a ružovo sfarbené. (V skutočnosti boli pruhované ružovo-čierne, ale tá čierna nebola nijako prekvapivá.)
Hovorím mierne vyplašene mladšiemu synovi: „Šťastie, že už je po nich, ale nedotýkaj sa ich! Je to nebezpečné!“
„Jasné, že ich nebudem budiť. Však spinkajú, “ odvetil mi a ja som na neho nechápavo zazrel. Moju pozornosť, ale veľmi rýchlo získali opäť osy. Tie totiž dožrali a vybrali sa domov. 
Neodleteli! 
Neodleteli, hoc dier v chajde bolo požehnane. Odkráčali po zemi hlavným vchodom sporiadane v rade za sebou ako mravce alebo husi.
„Pozri, jeden sa zobúdza!“ 
Otočil som hlavu a vidím, že ten väčší sa naozaj hýbe. (Prisahal by som, že ešte pred chvíľou boli tie ružové obludy úplne rovnaké. Teraz bol jeden oveľa oveľa väčší a guľatý. Pripomínal viac bordovú hádzanársku loptu s nožičkami než sršňa.)
Synáčik ho zodvihol a priložil si ho na brucho. 
Sršeň po ňom začal loziť.
„Už aj ho zlož! Poštípe Ťa,“ snažil som sa ho v panike primäť k rozumnému správaniu.
„Nepoštípe! Je to môj kamarát,“ odvetil a len čo to dopovedal, začal s ním driblovať.
... A na ten odporný zvuk praskajúcej chitínovej kôrky pri každom dopade „lopty“ som sa zobudil ...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Priznávam, netuším čo sú sny, kde sa berú, čo znamenajú ani prečo si ich niektorí ľudia pamätajú a iní nie. Najviac zo všetkých sa mi páči teória, že je to odpoveď tej racionálnejšej, práve sa prebúdzajúcej časti mozgu, ktorá v úžase sleduje, čo tá druhá, menej príčetná, navyše zjavne pod vplyvom nejakých tvrdých drog, počas nočnej zmeny napáchala.
Občas by ma zaujímal výklad alebo názor nejakého špecialistu na tie obrazy, čo sa mne či komukoľvek z vás premleli cez sny. Ak je to naozaj odpoveď mozgu na práve prežitý deň, či nejaké traumy, tak som schopný nejaký ten význam samozrejme vydedukovať. Je to predsa len moja hlava, aspoň občas sa tam vyskytujem.
Vzhľadom na to, že som slobodný a bezdetný, tak dvaja synovia budú asi zosobnením túžby po rodine. 
Kúrenie a leto tam bude podľa všetkého ako reflexia na dlhú a studenú zimu a túžbu konečne po teplejšom, či rovno letnom počasí. Alebo je to obraz zimy, počas ktorej je týždeň +15°C, aby už za dva-tri dni mohlo byť -15°C?
Pálenie kníh môže byť následok rozhovoru o mojich zbytočných výdavkoch a kaziace sa koláče budú prezentovať sladkosti, ktorými mi rodina zapĺňa chladničku.
Osy, sršne, žihľava tam budú ako zhmotnenie strachu z bolesti, hádzanárska lopta kvôli nedostatku pohybu, snaha o vykúrenie nevykúriteľného priestoru je už sám o sebe obraz márnosti v ľudskom živote
..., ale možno je to celé úplne inak a ako povedala kolegyňa: "kôlnička, kúrenie, coklík, kotol, krabica, knihy, kopa, koláče, kráčajúce osy, kamarát, chitín ... to nemôže byť náhoda!"
Možno je to celé o covide, o strachu, o strachu o rodinu, o strachu z očkovania a o absolútnom odmietnutí môjho mozgu spracovať covidový automat.
Buď ako buď. 
Ja netuším.
Aj tak je strašne zaujímavé, do akých absurdných obrazov sa to v tej hlavičke (cez noc) vyskladá.

Vladimir Marunciak

Vladimir Marunciak

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Autor veľmi strapatých myšlienok.Nerozumiem svetu, ľuďom, ženám špeciálne a zo všetkého najviac sám sebe, čiže prakticky nerozumiem absolútne ničomu.Dikobraz vo výbehu pre koaly. Hlásil som sa aj k autistom, ale bol som zamietnutý pre nedostatok praxe.Veľmi špecifický typ človeka, ktorý má občas nutkanie objať celý svet, ale keď sa niekto pokúsi objať jeho, rozdrbe si zátylok o poličku. Zoznam autorových rubrík:  40 rokov absolútne mimoNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu